† 4. 1. 2021 v 92. roku života a v 68. roku zasvätenia, pochovaná je vo Vrícku.
Sestrička M. Juventia Nováková sa narodila 20. apríla 1928 rodičom Jánovi a Cecílii v Podvlku, na území dnešného Poľska. Pri sviatosti krstu, ktorú prijala 23. apríla, dostala meno Emília. Vyrastala vo viacdetnej rodine. Vo svojom rodisku absolvovala osem tried ľudovej školy. Podľa jej spomienok už ako mladé dievča odchádza za prácou do Nemecka. Po návrare sa ako 17-ročná zamestnala v Trstenej, najpr ako pomocná kuchárka v stredoškolskom internáte a potom v nemocnici. Tu zachytila Boží hlas, ktorý ju volal k zasvätenému životu. V roku 1948 sa stáva kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v Ružomerku. Ako kandidátka si dopĺňa vzdelanie, absolvuje tri roky maštianky a ošetrovatwľský kurz. Od r. 1949 pracuje na detskom oddelení nemocnice v Komárne.
Keď v r. 1951 po násilnom odchode rehoľných sestier zo škôl hrozí, že sestry budú musieť opustiť aj nemocnice, spolu s ďalšími ôsmymi kandidátkami o polnoci v nemocničnej kaplnke prijíma rehoľné rúcho a po roku, opäť v noci, skladá svoje prvé rehoľné sľuby. Keďže sestry vytrvalo odolávali ponukám zo strany štátnej správy, ktorých naplnenie bolo podmienené zrieknutím sa rehoľného rúcha i života v spoločenstve, boli v r. 1953 vyvezené do Dolných Voderád, kde spolu so sestrami ďalších kongregácii pracovali na štátnom majetku. Od r. 1955 do r. 1969 pracuje s. Juventia ako ošetrovateľka v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti. Popri zamestnaní študuje na Strednej zdravotnej škole v Lučenci, ktorú ukončila maturitou. V r. 1969 sa opäť vracia do nemocnice v Trstenej a pracuje ako zdravotná sestra na detskom oddelení. Už v r. 1972 musí spolu s ostatnými spolusestrami opustiť nielen nepocnicu vTrstenej, ale aj Slovensko. Až do odchodu na dôchodok v r. 1987 slúži chorým a starým ľuďom v Ústave sociálnej starostlivosti v Šluknove neďaleko nemeckých hraníc. Určite si je vedomá toho, že svojou službou tým, ktorí sú na ňu odkázaní, slúži samému Kristovi. Preto sa snaží slúžiť obetavo a nezištne. Silu k náročnej službe čerpá nie len so spoločnej, ale aj zo súkromnej modlitby.
Už ako dôchodkyňa prichádza v r. 1987 na Slovensko do Charitného domova na hrade v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené sestry dôchodkyne z viacerých rehoľných spoločenstiev. Po dokončení CHD vo Vrícku prichádza spolu s ostatnými spolusestrami do tohto krásneho prostredia. Rok pracuje v kuchyni, a potom spolu s ďalšími staršími i mladšími spolusestrami preberajú ťažké a veľmi zanedbané oddelenie v Domove dôchodcov v Likavke. Spoločnými silami a s veľký úsilím sa im podarí vytvoriť pre týchto ľudí omnoho lepšie podmienky. S. Juventia aj tu prejavila svoju obetavosť a dôslednosť v službe. Po roku sa opäť na krátky čas vracia do Vrícka, a potom s veľkou láskou vykonáva všetky potrebné práce v malej komunite sestier v Bratislave, ktorá sa stará o potreby pátrou jezuitov. Istý čas v tejto komunite vykonáva službu predstavenej. Spolusestry, ale aj otcovia jezuiti si na ňu spomínajú ako na sestru, ktorá mala vždy otvorené oči i srdce na to, aby videla potreby druhých a dokázala na ne pohotovo reagovať. Bola nilen obetavá, ale aj radostná a nechýbal jej humor. Po osemročnej službe v Bratislave prichádza do komunity sestier v Ružomberku, kde sa podľa svoji síl ochotne zapája do práce všade tam, kde je to potrebné.
V auguste r. 2003 prichádza už natrvalo do komunity sestier vo Vrícku. Jej hlavným poslaním v tomto období jej života je modlitba a obeta, ale podľa svojich síl sa zapája aj do bežných prác. Veľmi rada sa zúčstňuje pútí či odpustových svätých omší v okolí. Veľkým darom bola pre ňu účasť na jednej z vlakových pútí chorých z Rodiny Nepoškvrnenej do Lúrd, ktorú prežívala s veľkým dojatím.
Počas rokov strávených vo Vríckusa jej zdravotný stav niekoľkokrát veľmi zhoršil a zdalo sa, že prechod do večnosti je už veľmi blízko. Božie cesty a plány sú však iné, ako naše ľudské predstavy a prognózy. Pán jej zaiste aj na príhovor Panny Márie, ku ktorej sa s. Juventiavždy s dôverou utiekala, vrátil zdravie natoľko, že bola viac-menej sebestačná.
Určite veľkou skúškou pre ňu bola mozgová príhoda v lete r. 2016, ktorá ju natrvalo pripútala na lôžko. Sestrička sa snažila prijať tento stav s odovzdanosťou do Božej vôle. Znášala to trpezlivo a najmä v poslednom období bola ponorená do mlčania. Napriek všetkému ju neopúšťal humor. V decembri 2020 veľmi zoslabla, nechutilo jej jesť a k zdravotným problémom, ktoré mala, sa pridružili ďalšie. 29. decembra prijala sviatosť pomazania chorých. Stav sa stále zhoršoval. 2. januára 2021 jej páter udelil apoštolské požehnanie spojené s úplnými odpustkami. V deň spomienky sv. Alžbety Anny Setonovej, ktorá sa slávi vo vincentskej rodine 4. januára, v skorých ranných hodinách si Pán povolal s. Juventiu k sebe. Práve táto svätica je v tomto roku patrónkou sestier satmárok vo Vrícku.
Milosrdný Bože, ďakujeme ti za všetky dary a milosti, ktoré si udelil našej s. Juventii. Vďaka za jej príklad vernosti a vytrvalosti v povolaní. Snažila sa vidieť tvoju tvár v bratoch a sestrách, ktorým slúžila. Na príhovor Panny Márie, sv. Jozefa a sv. Vincenta jej čo najskôr dopraj vidieť ťa z tváre do tváre.
Po napísaní nekrológu s. Juventie sa „objavil“ záznam krátkeho rozhovoru, ktorý s ňou urobila jedna zo spolusestier v čase, keď už bola sestrička po mozgovej príhode pripútaná na lôžko.
– Aká je tá staroba?
– Ako ju kto berie.
– A ako ju beriete vy?
– Ako Boží dar.
– Ako?? Veď vám zobrala nohy, zuby, silu, oči, ľudí, jezuitov, ktorým ste s láskou slúžili… Aj tak je to Boží dar? Ako to?
– Treba to prijať tak, že je to z Božích rúk, Boh pri narodení dal, Boh berie!
