† 25. 8. 2021 v 92. roku života a v 72. roku zasvätenia, pochovaná je vo Vrícku.
Sestrička M. Filoména Zvrteľová sa narodila 3. mája 1929 v Beňadove rodičom Jozefovi a Márii. Ešte v ten istý deň prijala sviatosť krstu vo farskom kostole v Mútnom. Rodičia jej dali meno Mária. Vyrastala spolu s dvoma sestrami a bratom. Ešte počas vojny, ako mladé dievča začala uvažovať o živote v kláštore. V r. 1945 sa spolu s viacerými dievčatami z rodnej obce vybrala peši do Ružomberka na obliečku svojej príbuznej sr. Gertrúdy. Mamka šla na voze. Domov sa vrátila už bez dcéry. Prečo? Sestrička ešte krátko pred smrťou pripomenula túto udalosť: „Páter pri slávnostnej sv. omši povedal, že tieto mladé dievčatá sú odteraz ako sviece na oltári, ktoré budú v obetovaní života pomaly zhárať. A ja som vtedy zatúžila byť ako ony – zhárať ako svieca pre Krista.“ Mladá Mária vedela, že otec by s jej rozhodnutím nesúhlasil, preto sa rozhodla hneď ostať v Ružomberku ako kandidátka v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. Otec sa veľmi hneval. Po niekoľkých dňoch poslal za ňou jej brata. Najprv ju mal prehovárať, aby sa vrátila domov, a ak nezmení svoje rozhodnutie, mal jej nechať výbavu. Aj on sa vrátil domov bez sestry. Keďže bola ešte veľmi mladá, na obliečku musela dva roky čakať. Dovtedy pracovala ako kuchárka v Banskej Štiavnici. Rehoľné rúcho a meno sr. M. Filoména prijala v r. 1947 a vrátila sa opäť na čas do Banskej Štiavnice, kde pracovala ako ošetrovateľka. Po dvojročnom novicáte zložila v r. 1949 v Rožňave prvé sľuby a predstavení ju poslali do Bánoviec nad Bebravou, kde opäť pracovala v kuchyni. V tejto komunite ju zastihol 29. august 1950. Spolu s ostatnými spolusestrami bola prevezená do sústreďovacieho kláštora v Rožňave. Opäť pracovala ako kuchárka, tentokrát v závodnej kuchyni. Keď po niekoľkých mesiacoch štátna moc rozdeľovala sestry do textilnej fabriky do Varnsdorfu alebo do Ústavu sociálnej starostlivosti do Slatinky, ju nezaradili ani do jednej skupiny. Mala ísť variť na faru do Jelšavy. Nechcela sa však odlúčiť od spolusestier, lebo vedela, že v spoločenstve bude mať oporu na ceste svojho povolania. Po mesiaci pobytu v Jelšave jej sestrička provinciálna prostredníctvom spoľahlivej osoby doručila list, v ktorom jej dala možnosť potajomky odísť k rodičom, aby sa po čase, keď sa situácia trochu ukľudní, pripojila k sestrám, ktoré pracovali v Slatinke. Sestrička túto možnosť využila a z fary s pomocou osoby, ktorá jej doručila list, ušla. Po niekoľkých mesiacoch nastúpila ako kuchárka v Slatinke, kde potom pracovala až do svojho odchodu na dôchodok v r. 1988. Prvé dva roky strávila sestrička vo Vrícku, kde vypomáhala v kuchyni. „Bože, ďakujem ti, že si ma udržal v povolaní, že si ma viedol, ďakujem ti, že som tu,“ týmito slovami zakončila sestrička Filoména svoje spomienky na neľahké časy totality.
Potom ju predstavení prosili, či by nebola ochotná ísť na faru do Vrútok. Bála sa toho. Najprv veľmi plakala, ale potom sa uspokojila a prijala túto novú úlohu. Čo jej dalo k tomu silu? Slová modlitby, veľkej prosby: „Bože, obetujem to všetko za kňazov. Povolaj si kňazov z našej rodiny i z našej dediny.“ Všetku prácu počas trinástich rokov na fare vo Vrútkach sestrička Filoména obetovala na tento úmysel. Pán jej dožičil vidieť ovocie jej modlitieb a obetí. Povolal si do kňazskej služby viacerých z blízkej i vzdialenejšej rodiny aj z rodnej farnosti a z Vrútok. Tento úmysel sprevádzal sestričku až do posledného dychu jej života. Prosila, aby každý z povolaných vytrval až do konca.
Po ukončení dlhoročnej služby vo Vrútkach sa sestrička Filoména vrátila do Vrícka. Posledné roky života boli poznačené chorobami, utrpením a bolesťou. V tom všetkom sa snažila napĺňať slová zo Svätého písma, ktoré jej vždy dávali silu: „Láska je trpezlivá.“ Vo veľkej odovzdanosti do Božej vôle prijímala každú slabosť svojho tela. Veľmi veľa sa modlila. Každé ráno ešte pred začiatkom spoločných modlitieb sa modlievala krížovú cestu, ktorú obetovala za zomierajúcich, pretože, ako hovorila: „Denne zomiera veľa ľudí, preto chcem na nich pamätať a takto im pomáhať. A vlastne aj ja som už zomierajúca.“ Okrem súkromných a spoločných modlitieb v kaplnke sa veľa modlila aj vo svojej izbe pri spolusestre, ktorá je už niekoľko rokov úplne pripútaná na lôžko. Denne jej čítala myšlienky na rozjímanie, modlila sa pri nej nahlas ruženec, litánie či iné modlitby. Do poslednej chvíle tejto spolusestre preukazovala drobné služby, ktoré ešte vládala.
Myšlienka na smrť jej nenaháňala strach, ale skôr ju povzbudzovala ku konaniu dobra a k modlitbe za šťastnú hodinu smrti. Ak dostala ako darček peniaze na sv. omše, zväčša nechýbal úmysel za jej šťastnú hodinu smrti. Často pristupovala k sviatosti zmierenia. Dôvod? Aby bola pripravená, keď príde Pán. Napriek tomu, že v posledných rokoch čoraz slabšie počula, vždy sa zaujímala o život v spoločenstve. Chcela vedieť, za koho je obetovaná svätá omša, za koho obetujeme spoločnú modlitbu, kto nás prosil o duchovnú pomoc… Nezabúdala ani na svojich príbuzných. Oni by najlepšie vedeli povedať, čo všetko im vyprosila. Vždy sa potešila ich návšteve. V čase pandémie sa tieto návštevy nemohli uskutočniť, a tak sa potešila aspoň telefonátu. V poslednom z nich jej neter oznámila, že ju v nedeľu navštívia. Povedala im, aby naozaj prišli, lebo je už veľmi chorá a dlho tu už nebude. Cítila, že jej odchod do Otcovho domu sa blíži? V nedeľu ráno povedala spolusestre: „Ešte dočkám túto návštevu, a potom už môžem zomrieť.“ Príbuzní v nedeľu naozaj prišli. Nikto vtedy netušil, že je to ich posledné stretnutie. V pondelok sa jej zdravotný stav náhle zhoršil. V utorok vystúpila teplota, zväčšili sa bolesti. Pri vedomí prijala sviatosť pomazania chorých. V stredu ráno počas svätej omše v kaplnke sestier prijala na lôžku sväté prijímanie – bola to pre ňu posila pre posledné hodiny života na tejto zemi. Len niekoľko hodín pred smrťou sa pri jej lôžku modlil jeden z kňazov z príbuzenstva a udelil jej požehnanie. Predpoludním sa pri nej modlili spolusestry ruženec. Hoci už nevládala hovoriť, modlila sa spolu s nimi, o čom svedčili jej pohybujúce sa pery. Krátko po obede v prítomnosti spolusestry, ktorá ju sprevádzala tichou modlitbou, celkom ticho, skoro nebadane, odovzdala svoju dušu Bohu. Jej život dohorel ako svieca na oltári, tak ako po tom zatúžila v deň, keď sa definitívne rozhodla opustiť svet a nasledovať hlas Božieho volania k zasvätenému životu. Sestrička Filoména zomrela v Roku sv. Jozefa, v stredu, v deň, ktorý je zasvätený jeho úcte. Tohto svätca a Pannu Máriu si zvlášť uctievala. Každý večer, keď dávala spolusestre krížik na čelo, tento úkon sprevádzala slovami: „Nech vás žehná Pán Ježiš, sv. Jozef a Panna Mária nech vás sprevádzajú a ochraňujú.“
Jej odkaz pre každého z nás, nech už žijeme v ktoromkoľvek povolaní, je: Odovzdajte sa do Božej vôle a milujte Pána Ježiša.
Sestrička Filoména, vďaka vám za príklad vášho života. Nech je vám odmenou ten, ktorému ste tak veľmi dôverovali.
