† 11. 6. 2021 v 93. roku života a v 69. roku zasvätenia, pochovaná je v Ružomberku.
Sestrička M. Beáta Gavulová sa narodila 12. apríla 1928 v Husáku (okr. Humenné) rodičom Michalovi a Anne ako piate dieťa. Sviatosť krstu prijala 18. apríla v Onokovciach. Rodičia jej dali meno Mária. Keď mala iba rok, zomrel jej otec. Všetka starostlivosť o zabezpečenie rodiny a výchovu detí pripadala na starostlivú mamku. Ako sestrička spomínala, v rodine nažívali v pokoji a vieru prežívali veľmi prakticky. Spolu s mamou chodievala do neďalekého Užhorodu, kde pôsobili sestry satmárky. Stretnutie s týmito sestrami jej pomohlo odhaliť v sebe povolanie k zasvätenému životu. Čoraz väčšmi túžila byť ako tieto sestry, chcela raz patriť do ich spoločenstva.
Jej túžba sa premenila na skutočnosť. Začiatkom r. 1947 prišla ako kandidátka do Ružomberka. Už po troch týždňoch ju predstavení poslali do Banskej Štiavnice a ešte v tom istom roku nastupuje do nemocnice v Komárne, kde absolvuje zdravotnícky kurz a začína pracovať na chirurgickom oddelení. V auguste r. 1948 prijala sestrička rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – Mária Beáta. Začiatok noviciátu prežíva v komunite sestier v Banskej Štiavnici a pracuje v nemocnici, opäť na chirurgii. Po roku je preložená do nemocnice v Brezne, kde ju zastihne neslávny r. 1950. Svoje prvé rehoľné sľuby v r. 1951 už sestrička Beáta skladá v tajnosti. Hoci rehoľné sestry, ktoré pôsobili ako učiteľky, museli zo školstva odísť už v r. 1950, sestry v nemocnici mohli ešte istý čas ostať. V r. 1953 nastupuje sestrička Beáta so spolusestrami do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Ústav, v ktorom boli spočiatku umiestnení chronickí chorí, neskôr len deti, našli sestry vo veľmi zlom stave. Pacienti boli zanedbaní, žili v hrozných podmienkach. Napriek tomu si sestrička Beáta práve na toto miesto najradšej spomínala. Prečo? Sestrička to vyjadrila slovami: „Maša mi bola zvlášť milá pre lásku a porozumenie, ktoré tam vládlo, hoci to tam pri našom príchode vyzeralo ako na ostrove Molokai.“ Popri obetavej službe pacientom si dopĺňa vzdelanie a stáva sa kvalifikovanou zdravotnou sestrou. Po sedemnásťročnom pôsobení v tomto ústave je preložená do nemocnice v Trstenej. Už po troch rokoch museli všetky sestry z rozhodnutia štátnej správy nemocnicu opustiť. Celá komunita sestier odišla na česko-nemecké pohraničie – do Šluknova, kde ich zamestnali v domove dôchodcov. Sestrička Beáta pristupovala ku chorým a starým ľuďom s veľkou citlivosťou a obetavo a dôsledne im súžila. Po šestnástich rokoch sa už ako dôchodkyňa vracia na Slovensko, do Charitného domova v Slovenskej Ľupči. Po roku prichádza do Vrícka. Ani na dôchodku neoddychuje. Pohotovo a s veľkou obetavosťou sa dáva do služieb tam, kde je to práve potrebné. Opatruje choré spolusestry v Jiřetíne, potom dva roky slúži chorým na ťažkom oddelení v Domove dôchodcov v Likavke. Po krátkom pobyte vo Vrícku odchádza slúžiť do kňazského domova v Turčianskych Tepliciach, a potom sa opäť vracia do Vrícka.
Posledné roky jej života boli poznačené viacerými vážnymi ochoreniami, bolesťou a utrpením. O tom, že posledné roky neboli ľahké, svedčia aj slová, ktoré niekoľko mesiacov pred smrťou povedala jednej zo spolusestier: „Staroba je pekná, ale ťažká!“ S pribúdajúcimi zdravotnými ťažkosťami sestričke ubúdali sily. Už sa nemohla venovať aktívnej službe blížnym a spolusestrám, nemohla robiť ručné práce, ktorým sa kedysi rada venovala, ale mohla sa modliť a obetovať svoje utrpenie. Pokiaľ vládala, rada prichádzala do kaplnky. Sama nám raz prezradila: „Kedysi som si oddýchla napr. aj pri ručných prácach, dnes si oddýchnem v kaplnke. Modlitba pred bohostánkom bola pre mňa vždy vzpruhou. Čas strávený pred Pánom v Eucharistii mi prinášal útechu.“
Odkaz, ktorý sestrička zanechala mladým znie: „S odvahou odpovedajte na Božie volanie!“ Povzbudením pre nás môže byť aj jej postoj, ktorý sa snažila prejaviť pri preložení na nové miesto: „Nikdy som nepovedala ´nie´- pokiaľ išlo o preloženie. Ani vtedy, keď som si myslela, že je nad moje sily to, čo ma čaká… Vždy som prosila Pannu Máriu alebo sv. Terezku, aby moja práca bola vykonávaná ich rukami.“ Okrem Panny Márie a sv. Terezky jej obľúbeným svätým bol sv. Jozef.
Prežívané utrpenie ju postupne očisťovalo a pripravovalo na prechod do večnosti. Spolusestry, ktoré boli v posledných týždňoch pri nej najbližšie, to vnímali tak, že pri odchode do večnosti bola očisteným dieťaťom, pripraveným na odchod do Otcovho domu. Deň pred týmto odchodom sestrička prijala sviatosť pomazania chorých a poprosila o odpustenie. Aj keď bola pripútaná na lôžko a nemohla už ísť do kaplnky, rada sa modlila, najmä ruženec a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Snažila sa zapojiť do spoločnej modlitby. Aj keď to už nevládala urobiť hlasom, o tom, že sa modlí, svedčili jej pohybujúce sa pery. Často vyjadrila svoju túžbu, aby ju už Pán Ježiš vzal do Otcovho domu. Čoraz viac po tom túžila.
Ráno v deň slávnosti Božského Srdca Ježišovho pri plnom vedomí počas svätej omše slávenej v kaplnke prijala na svojom lôžku sväté prijímanie. Po krátkom čase v prítomnosti miestneho duchovného otca a niekoľkých spolusestier počas modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu sa sestričke Beáte splnila jej veľká túžba – odišla do domu nebeského Otca.
