Podľa historických záznamov vieme, že prvé sestry prišli na Slovensko už v roku 1857 a to do Bratislavy, kde prevzali detskú kliniku. Neskôr sestry prevzali v Bratislave aj internát (založený roku 1929). Pôsobilo tu 5 sestier a 5 kandidátok. V roku 1860 začali sestry vyučovať na meštianskej škole v Bardejove .
Na žiadosť Dionýza Mednyanskeho, prišli sestry roku 1867 do Banskej Štiavnice , kde prevzali vedenie dievčenskej školy. Neskôr s dovolením ostrihomského arcibiskupa Kolósa Vaszaryho otvorili sestry meštiansku školu. V Roku 1899 prevzali aj nemocnicu a chudobinec. Spolu tu pôsobilo 20 sestier a 5 kandidátok.
V rokoch 1884 – 1920 pôsobia sestry v Kláštornej katolíckej dievčenskej škole v Stupave.
Ružomberský farár a kanonik Dr. Anton Kurimský požiadal v roku 1885 biskupa, aby vyučovanie na rísmko-katolíckej ľudovej škole prevzali Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky. Sedem sestier prišlo do Ružomberka a 16. septembra 1885 začali vyučovať. Tu pôsobili až do roku 1919. Do tohto roku bola vyučovacím jazykom maďarčina. Keď sa v roku 1918 stala vyučovacím jazykom slovenčina, sestry odchádzajú do Satmáru a na ich miesto prichádzajú Školské sestry sv. Františka.
V roku 1886 prevzali sestry vyučovanie na dievčenskej škole v Tvrdošíne, kde účinkovali až do roku 1919.
V roku 1887 začali sestry vyučovať v Pavlovciach nad Uhom. Neskôr prišli aj do Levíc. Pôsobili ako katechétky, učiteľky, vychovávateľky. Po prvej svetovej vojne mali sestry na Slovensku 18 domov.
Dejiny slovenskej provincie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok sa dostali do veľmi úzkeho spojenia s udalosťami vzniku Československej republiky. Keď po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bola vyhlásená Československá republika, rehoľné domy v Ružomberku, Levoči, Tvrdošíne a Spišských Vlachoch boli zrušené. Sestry z týchto domov sa vo väčšine vrátili do Satmáru. Kláštory, ktoré boli na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, bolo potrebné zjednotiť do slovenskej provincie, pretože kontakty so Satmárom boli sťažené. Základy slovenskej provincie položila generálne predstavená M. Edita Doleschalová.
Rím úradne potvrdil samostatnú slovenskú provinciu. Táto provincia bola ustanovená na základe „Modus vivendi“ v roku 1928. Sídlom provincie sa stala Rožňava. Za prvú slovenskú provinciálnu predstavenú slovenskej provincie sestry väčšinou hlasou zvolili sestru M. Fláviu Névery, ktorá viedla provinciu do roku 1939. Provincia mala na Slovensku do novembra 1938 spolu 22 domov.
Po roku 1938 znovu došlo k zmenám hraníc, ktoré nastali po viedenskej arbitráži 2. 11. 1938. V dôsledku zmien hraníc sa zmenšil počet rehoľných domov sestier na Slovensku. Zostalo ich iba päť a to tri domy v Banskej Štiavnici, jeden v Pavlovciach nad Uhom a jeden v Bratislave.
Slovenské ministerstvo súrilo usporiadanie provincie. 28. 1. 1939 bola sestra M. Villanova Škoblová poverená znovuzriadením slovenskej provincie. Generálna rada 29. 6. 1939 vymenovala sestru M. Villanovu Škoblovú za provinciálnu predstavenú slovenskej provincie so sídlom v Ružomberku.
Slovenská provincia v Ružomberku trvala do celoštátnej likvidácie rehoľných domov na Slovensku do augusta 1950. V dňoch likvidácie mala spoločnosť 214 členiek v 15 domoch: Ružomberok, Bánovce nad Bebravou, Žabokreky nad Nitrou, Humenné, Pavlovce nad Uhom, Tekovské Lužany, Banská Štiavnica, Uhrovec, Bratislava, Komárno, Trstená, Rožňava, Brezno, Rimavská Sobota a Levice.
Počas totalitných rokov sestry pracovali na rôznych miestach.
Ružomberok – Okolo 9:00 hod 29. 8. 1950 prišli pred kláštor autobusy, z ktorých vystúpili príslušníci ŠTB. Sestry smeli nastúpiť len z najnutnejšou batožinou.
Rožňava – Kláštor v Rožňave mal funkciu koncentračného tábora. Sem boli privezené sestry z Pavloviec nad Uhom, z Banskej Štiavnice, z Uhrovca, Z Bánoviec nad Bebravou, z Tekovských Lužian, z Levíc, z Komárna, z Humenného, a z Bratislavy. Okrem sestier našej Kongregácie do kláštora priviezli aj sestry vincentky z Ladcov. Z tohto kláštora boli sestry prevezené na práce do Slatinky, ako ošetrovateľky a do továrne do Čiech do Varnsdorfu.
Varnsdorf – Velveta
Tu bolo sústredených 600 sestier zo 16 rádov. Sestrám bola pridelená práca pri strojoch – priasť priadzu. Neskôr boli z továrne sestry použité na prácu v sociálnych ústavoch. Naše sestry pracovali najdlhšie v Lipovej pri Šluknove a v samotnom Šluknove.
Na Slovensku boli poštátnené všetky školy. Sestry učiteľky boli prevezené na štátne majetky do Dolných Voderád. Neskôr sestry začali pracovať v ústavoch sociálnej starostlivosti pre deti i pre dospelých. Takýmito miestami boli Kirť, Slatinka, Lipová a Pohorelská Maša. Dočasným sídlom provincie sa stala Slatinka.
Po roku 1968 niektoré tlaky na rehoľné sestry utíchli, ale nie definitívne. Sestry napísali Memorandum rehoľných sestier na Slovensku. Toto Memorandum podpísalo viac ako 1000 sestier.
29. augusta 1970 bola do úradu provinciálnej predstavenej zvolená sestra M. Benedicta Raškovská. Sídlom úradu sa stal opäť Ružomberok.
Dátumom 17. november 1989 definitívne skončilo 40-ročné účinkovanie komunizmu v našej vlasti. Náboženská sloboda uviedla do činnosti a spoločenského diania najmä rehoľné komunity. V tomto roku bola zvolená za provinciálnu predstavenú sestra M. Ľudmila Kalafutová a sídlom provincie sa stalo Vrícko. 26. júna 1991 sa sídlom generalátu Kongregácie stalo taktiež Vrícko. Od roku 1996 je sídlo generalátu v Ružomberku.
