Boli ste už v Albánsku? Či áno, či nie, možno budete súhlasiť, že Albánsko je jednou z najnenápadnejších krajín Európy. Oproti Slovensku má približne polovičnú rozlohu a polovicu obyvateľov – poväčšine moslimských, kresťanov je len asi 18%. Nie je to však len nenápadná krajina, ale aj jedna z najchudobnejších, a to tak po stránke materiálnej, ako aj duchovnej, čo je dedičstvom tvrdého komunistického režimu.
Tentokrát naša cesta, v dňoch 24. – 27. februára 2023, viedla práve tam – do Albánska.
Od r. 2011 tu pôsobia naše sestry – misionárky. Len veľmi zriedka tam majú návštevu zo Slovenska, a tak naše zvítanie na letisku v Tirane bolo veľmi srdečné. Ďalej sme pokračovali autom asi 80 km. Naše tri sestry (s. Fabiána, s. Vincenta a s. Cyrila) žijú v horskej dedinke Bushkash, kam nevedie ani asfaltová cesta, len blatno-kamenistá. Ich dom je v jednom komplexe s neveľkým, ale útulným kostolíkom. Sv. omšu tu majú 2x do týždňa, slúžieva ju taliansky misionár v albánčine. Ľudí tam príde neveľká hŕstka, možno do 20.
Dedina nie je ako naše typické dediny, ale sú to domčeky roztrúsené v hodných vzdialenostiach od seba – na spôsob lazov. Žijú tu väčšinou starší ľudia, pretože mladí húfne odchádzajú do zahraničia za prácou. Sestry takmer všetkých obyvateľov poznajú a v rámci svojich možností im pomáhajú – či nejakými potravinami, s uprataním alebo len jednoduchou návštevou s povzbudením. Mávajú tiež katechetické stretnutia pre tých, ktorí o ne prejavia záujem. Ľudia, aj keď sú tu väčšinou chudobní, sú veľmi srdeční a štedrí, podelia sa aj s posledným. Presvedčili sme sa o tom pri návšteve niektorých rodín.
Druhý deň našej návštevy sme šli na sv. omšu do susednej dediny Stojanov, ktorá bola ešte viac v kopcoch. Kostolík bol maličký – ako kaplnka. Keďže tí ľudia nemali možnosť byť na sv. omši na popolcovú stredu, hoci bola sobota, udeľoval sa aj popolec, a to sypaním na hlavu. A my sestry sme boli v bielych závojoch.☺
Poobede sme mali možnosť byť vo väčšej a modernejšej dedine Ulez, kde sa na sv. omši už zišlo viac ľudí. Roztomilé tam boli dievčatká oblečené v miništrantských šatách.
Sestry, prispôsobiac sa tamojším pomerom, vedľa svojho domu majú aj neveľké hospodárstvo, kde chovajú sliepky, kačky, zajace, dve ovečky s tromi jahniatkami. Nechýbajú ani dvaja strážni psi.
Čas nám tam rýchlo ubehol a bolo treba sa rozlúčiť. V srdci však zostali milé spomienky – na obetavosť sestier, srdečnosť jednoduchých ľudí, krásnu prírodu. Ako i celkový vnem, že Bohu záleží na každom človeku, hoci pre nás vo vzdialenom Albánsku.
s. Dobroslava Lakatošová
