Janko Havlík je slnečným lúčom, je znamením nádeje.
Brieždenie.
Sedela som v autobuse smerujúcom do Šaštína na slávnosť blahorečenia vincentína Janka Havlíka. Bola sobota 31. augusta 2024.
Začalo brieždenie. Žiarivé slnko vychádzalo spoza obzoru a jeho lúče začali prežarovať noc. Bol to krásny pohľad, pozývajúci k hlbšiemu vnútornejšiemu pohľadu. Postupne ako lúče slnka začali objímať svet, tak moje srdce zaplavoval hlboký pokoj spočívania v Bohu.
Čo mi rozochvelo v ten deň srdce?
Bolo to žité posolstvo „nádeje prameniacej v láske“ a „krása spoločenstva“.
„Janko bol slnečným lúčom prechádzajúcim cez temnotu, bol znamením nádeje, ktorá mu dávala silu na ceste…“ – keď som v tej vznešenej atmosfére slávnosti blahorečenia započula tieto slová, to akoby sa mi spolu s nimi otvorila Bula nášho pápeža Františka „Spes non confundit – Nádej nezahanbuje“ spolu s duchovnosťou sv. Vincenta, ktorá v sebe nesie tajomstvo života Najsvätejšej Trojice a vtelenia.
Nastalo prepojenie. Užasla som: … on to skutočne žil.
Vidím Janka ako hlboko kontemplatívneho muža. Áno, bol človekom nádeje pre núdznych v temnom prostredí väzení. Ak mal nádej, mal a udržiaval si napojenie na jej prameň, na lásku. „Nádej sa totiž rodí z lásky a zakladá sa na láske, ktorá prúdi z Ježišovho srdca…“ (Spes non confundit 3). Janko žil napojenie na život Najsvätejšej Trojice – žil to prijímanie a dávanie lásky, žil to prúdenie lásky, z ktorého ako z prameňa vyvierala, rodila sa nádej do prostredia väzenia, neľudského zaobchádzania a choroby. Rodila sa v ňom nádej pre neho samého ale on dovolil, aby sa cez neho vteľovala do podoby zrozumiteľnej jeho spoluväzňom, rodine i aj bacharom. Cez neho sa nádej prameniaca z lásky vteľovala a dvíhala tých, s ktorými bol.
Janko sa mi stal inšpiráciou, spoločníkom na ceste normálneho života s nádejou prameniacou v láske a prúdiacej ako lúč SLNKA do každej svetlej i tmavej chvíle dňa.
To, čo mi tiež rozochvelo srdce v ten deň bolo spoločenstvo.
Už tá skutočnosť bola pre mňa krásna, že z našej 12 člennej komunitky sestier sme išli všetci – áno, všetci – 11 nás bolo prítomných fyzicky a 1 sestra bola prítomná cez službu zomierajúcim v našom hospici. Napĺňalo ma to hlbokým šťastím zo spoločenstva. A potom aj tam v Šaštíne – osobné stretnutia so spolusestrami, so sestrami a bratmi z iných rehoľných spoločenstiev, s ozajstnými priateľmi. Som veľmi vďačná za ten čas a príležitosť.
Drahý Janko, hľadiac Ti do očí v prepojenosti sŕdc Ťa prosím o milosť hlbokého života s našim Bohom v láske, z ktorej pramení nádej. Prosím Ťa o milosť vynaliezavosti v tajomstve vteľovania sa lásky cezo mňa, cez nás do reči, ktorej rozumie dnešný človek. Prosím Ťa o vernosť v láske až do konca. Buď našim spoločníkom na ceste. … a dovidenia v nebi v objatí Lásky.
s. Noemi Žilková
